Krásne slnečné ráno aneb…

Všetci poznáme tie rána. Rýchlo sa preberieš, hodíš niečo na seba a už odomykáš dvere a snažíš sa zdolať tých pár poschodí, ktoré ťa delia od vchodových dverí. Prečo? Som asi zaspala.. žeby? Práveže vôbec. 

Dnes ráno sa mi stalo niečo podobné. Vstanem, za chôdze sa obliekam a popri tom si umývam zuby. Vlasy, ktoré odmietavo odstávajú na všetky svetové, rýchlo zopnem do skvostného hovienka a už otáčam kľúčom vo dverách. Na polceste na MHD rozmýšľam čo všetko som si zabudla a čo ma dnes vlastne čaká. Hlavne, že som si nezabudla kľúče a vodu. V týchto teplotách človek nikdy nevie. Snažím sa zdolať tých pár sto metrov s dobrou náladou. Avšak tu sa objaví početnejšia rodinka s kočíkom. Samozrejme cez celý chodník a ešte aby sa náhodou dali na bok. Tststs výchova…už začínam prskať. Pokračujem však smelo ďalej a do uší si strkám slúchadlá. Takéto slnečné ráno predsa musí sprevádzať hudba, no nie?  A v tom sa oproti mne rúti mladé chalanisko na bicykli. A po chodníku! Prečo? Odskakujem na povrch čo sa tvári ako tráva  a snažím sa nestupiť do žiadneho psieho výkalu, pretože včera som náhodou videla babku, ktorá po svojom domácom miláčikovi nezbierala. Že vraj ju bolia kríže.(Avšak cupitala vedľa neho celkom svižne.) Och, prežila som to bez úrazu a smradľavého spoločníka. Moja cesta pokračuje. Už mám zástavku na očiach, keď v tom sa z boku vyrúti môj spoj a ja to asi nestíham. Bežať predsa nebudem. Dávno sa  totiž držím starého dobrého pravidla: Za chlapmi a MHD sa nebehá! Vždy príde niečo ďalšie. Avšak hodiny mi ukazujú kritický čas. Nestíham sa dostaviť do práce na čas. Rozbieham sa. Sveter za mnou veje ako plášť super hrdinu a moje nohy naberajú na rýchlosti. Stihla som to. Skoro. Zavrel mi dvere pred nosom. To fakt? To snáď nie je možné! Aj by som si zanadávala, ale som predsa dáma a to sa na verejnosti nepatrí… Poslušne čakám na ďalší spoj a následne sa rýchlo presúvam do práce.

Na prechode pre chodcov drgám do ľudí. Načo prekážkový beh, ja si tu cestu prerazím. Predsa len už nemám náladu a ich zachmúrené pohľady ma nebavia. V práci si rýchlo sadám a tvárim sa akože nič. Stihla som to. Som síce spotená a smrdím ako použité ponožky, ale stihla som to… Lenže, stále som vytočená.

Prečo? Pretože som si deň predtým šla ľahnúť veľmi neskoro a ráno som nepočula budík. Bola som taká hladná, že by som zjedla aj hrocha a potom tí ľudia. Tí nesmierne arogantní a pomalí ľudia. Alebo počkať, nebola som to ja? To ja som vyšla z domu celá zamračená s vražedným pohľadom. To ja som zo seba vyžarovala energiu a la som besná suka pozor na vec. Všetko sa mi to iba vrátilo ako bumerang. Čo dáš, to dostaneš. Karma. Osud. Nazvime to akokoľvek. Proste som si nevážila sama seba natoľko, aby som sa poriadne vyspala či si ráno našla na seba čas. Prečo by si ma mali vážiť cudzí ľudia na ulici? Neusmiala som sa. Nepozdravila. A potom mi tá nálada ostala celý deň. A verte neverte v otvorenom kancli sa to prenáša z človeka na človeka ako trójsky kôň. Stačí raz kliknúť a je to tam!

Zajtra (ak aj nevstanem skôr) sa budem usmievať. Poriadne sa najem a uvoľním miesto na sedenie niekomu staršiemu. Pretože aj malé veci dokážu zázraky. A dobrý skutok a úsmev urobí veľa. (Babička povedala…Vari neklamala)

Cherchez la femme

Napsat komentář